abarin.cz - úvodní stránka
  jméno:
On-line pomoc zkušenějších hráčů: Poradna pro nováčky. (Oblíbit)
Tak nějak se tam potkáváme všichni, jen tak si popovídat SPAM. (Oblíbit)
Našli jste některý z problému podělte se... Technická podpora (Oblíbit)
heslo:
  nová registrace  
Nejsi přihlášen, přihlaš se prosím a vstup do světa fantasy zábavy. Pokud nejsi registrován, registruj se.
 
:: Codex Seraphinianus ::
družina
stránkovat po:  příspěvcích 
 

 

  Rozprávač   Postava není přítomna 11.5.2021, 13:36:46

Labyrintárium.


A tak sa stalo že naši dvaja hrdinovia pristáli v hlavnom meste tohto prečudesného sveta, kde miesto vlakov, aut a autobusov jazdia žabky a určite aj mnoho iných pojazdných zvláštností.
To však neplatí pre toto konkrétne mesto. Ono, ani nemôže platiť, preto že všetko okrem žabkového nástupišťa je labyrint ktorého chodby sú tak úzke, že by sa sem sotva vošlo päť ľudí vedľa seba. Tak vidíte. O verejnej doprave tu nemôže byť ani reči.
Ruchu tu bol ako sa dá na tak veľké mesto predpokladať neúrekom. Kde si sa pozrel, tam niekto bol. Všetko samí páni v nažehlených oblekoch a dámy v ružových róbach. Všetci boli drobní ako trojročné deti a ich hlavy. Škoda hovoriť. Pozrite sa sami.

Áno, je to tak ako to vyzerá. Otáčajú sa vo vetre.

Huriavk zo stánkov zastavaných v stenách labyrintu sa niesol všade naokolo. Trhovníci ponúkali rôzne upomienkové predmety ako napríklad protézy chápadiel, alebo zlaté zuby zo zaručene pravých upírich šatníkov. Po zemi behal národ krýs s veľkými náušnicami v oboch ušiach a šabľou pri boku.

Šušká sa, že vraj sú to stráže samotného pána Kronikára. Veľké K je na mieste. A kto že je to ten Kronikár? Aj ku tomu časom prídeme.

"Páni!" Hlesne Adama a valí oči na všetky strany.
"Veru. Páni." Usmeje sa Amstrong.
Počkať! Dokáže sa ryba smiať? No, to je jedno...
"To tu všetky ženy chodia v ružovej?" Aj Lucia valí oči. Záplava ružovej farby sa jej očividne páči, o čom svedčí aj úsmev na detskej tváričke.
"Samozrejme že nie. Občas si dajú aj niečo bedoružové." Zahundre ryba a vykročí nebojácne do davu.
"Poďte! Už vás čakajú." Vyzve deti.
Tie sa nezdráhajú ani chvíľu a nasledujú rybu v skafandri.
Keby tak vedeli....
 
  Rozprávač   Postava není přítomna 4.5.2021, 10:01:34


A tak sa stalo sa naši dvaja hrdinovia spoločne s rybákom Amstrongom vydali v neobvyklom dopravnom prostriedku do hlavného mesta krajiny Odnevidímdonevidím, do Labyrintária.
A že tá cesta stála za to, tak to vám ani nemusím spomínať,
"Ako ťa poznám, tak im to aj tak spomenieš." Čo ten Amstrong proti mne má? Dneska je tá ryba akási divná.
No, výhľad nebol nič moc, nakoľko sedeli v žabích ústach a tá po stranách sklo nemá. Asi chyba vo výrobe. Zážitkov však nazbierali kopu, pretože žabka vo vode rada menila smer a to tak prudko až sa žalúdok dral do krku. Stálymi náklonmi sa deti lepili na žabkin jazyk, takže si viete predstaviť ako dopadlo ich oblečenie.
Žabka sa sem tam vynorila. Nadýchnuť sa je treba, totižto žabky sú poháňané spaľovacím motorom a preto je treba dostatok vzduchu na jeho chod. Takto prebiehala celá cesta až do Labyrintária. Tu musím dodať, že to nebola tichá cesta. Nejeden čitateľ by pri manévroch tejto žabky skríkol zdesením.
Keď som sa viezol ja po prvý raz, to som bol ešte mlaďoch. Tak som kričal ako...
"To nikoho nezaujíma." Zahriakol ma Amstrong.
Kde som to skončil? Aha...
Žabka začala naberať na rýchlosti, aby sa bezpečne dostala na plošinu pred veľkým labyrintom. Krátke preťaženie 4G a pocit že vás opúšťa žalúdok a naraz iba BUM! A už aj žabička otvára ústa.

"A sme tu! Toto je Veľký Labyrint a v jeho strede je Palác." V Amstrongovom hlase je cítiť úcta ku hlavnému mestu tejto krásnokrajiny.

 
  Rozprávač   Postava není přítomna 23.4.2021, 16:18:57
Lucia

Tak fajn. Môj deň. Čo by som vám mohla povedať o mojom dni. Nestalo sa ale vôbec nič zaujímavého. Ráno som vstala, dala so si kakao a vianočku s marmeládou. Mama má vždy pohár jahodovej a tú mám rada.

Po raňajkách som sa s mamou vybrala na nákup do veľkého obchoďáku, kde bolo plno ďalších mamičiek so svojimi deťmi. Mám rada nakupovanie. Mama mi vždy dovolí vybrať si nejakú sladkosť, ktorú môžem zjesť po obede. Aj dnes som si jednu mohla vybrať. Padlo to na brumíka.

Po nákupe som sa chvíľu hrala doma s bábikami a čajovou súpravovou. Ester, to je moja bábika, vypila celú kanvičku čaju. Dobre som si zarobila. Aby ste rozumeli, hrala som sa na obchod s čajom a ja som tam bola predavačka. Ester dostala rolu zákazníčky a ujala sa jej ako hotová halivúúdska hviezda.
Aj tak vyzerá. Má dlhé blonďavé vlasy, ktoré jej siahajú pod pás. Zaplietam jej ich do vrkoča. Pekná tvár s modrými očami a top postava. Jasná modelka. Až vyrastiem, tiež ňou budem.

Potom sme šli s mamou na ihrisko kde som sa až do obeda hrala so svojimi kamarátkami. V podstate to nebol ničím výnimočný deň.

Večer sme si s mamou čítali rozprávku. Mama mi vždy večer číta. Príde ku mne do izby, ľahne si so mnou do postele a číta mi až do kým nezaspím. Veľakrát ani nevnímam čo číta, stačí že číta. Mám rada jaj hlas.
Asi vás mätie že stále hovorím iba o mame, ale už nemám o kom inom by som hovorila. Už pár rokov nemám otca. Teda, mám ho, ale nie je s nami. Mama vraví že sa na nás díva z neba a že na nás dáva pozor.
Chýba mi.

Zaspala som ani neviem ako. Proste bum! A bolo to. Nemohla som však spať dlho, lebo som sa o chvíľu prebudila na tom najzvláštnejšom mieste aké som videla.
Bola to obrovská hala. Všade samé lavičky a smetné koše, všetko v lososovo ružovej farbe. Ružovú farbu mám rada, ale najradšej mám modrú. Tá hala bola tak obrovská, že som nedokázala dovidieť na jej koniec. Viete si to predstaviť?
Celé to tu vyzeralo ako nástupište na vlakovej stanici u Harryho Pottera, aj keď jasne lososové. Iba tu chýbali koľajnice a dymiaci vlak. Ani Hagrida som nikde nevidela. Škoda.

"Sen. Určite snívam." Myšlienky mi preruší zemetrasenie. Prišlo iba tak na návštevu, krátke, ale intenzívne. Celú ma zasype padajúca omietka a tak si trochu zanadávam. Samozrejme že nepoužívam škaredé slová. Nemám na to vek a samozrejme že sú škaredé, takže sa to nesmie. Aj pani učiteľka v škole za to potrestala môjho spolužiaka a napísala mu poznámku cez pol strany do žiackej. Katastrofa!

Rozhlas zahlási niečo o nejakej žabke rozkukalke a stíchne. Zrejme hovoril o mne. Rozkukávam sa teda statočne, ale za Santovu čižmu neviem kde to som a hlavne ako odtiaľto.

Iba náhodou si všimnem, že ku mne cez halu ide ryba s akýmsi chlapcom. Ryba na mňa pri tom máva svojou plutvou. Áno. Čítate správne. Kráčajúca ryba. Ak by to nebol iba sen, tak by som si myslela že mi haraši vo veži. Takto iba stojím a neveriacky krútim hlavou.

"Takže tu si! Uf. Už som sa bál že ťa stratili." Ryba prehovorí a od úst jej stúpajú dúhové bublinky. Pri bližšom pohľade zisťujem že to je skutočne ryba, ale má skafander v tvare ryby!

"Prepáčte, kto ma stratil? Ja sama som stratená a rada by som sa odstratila." Prehovorím. Ešte stále som v šoku že na mňa hovorí ryba v skafandri.

"No pátradlá. Ale to na teraz nechajme tak. Ja som Amstrong a mám za úlohu doviesť vás pred vrchnosť. Na nič sa ma teraz nepýtajte, všetko vám bude vysvetlené až v Labyrintáriu. To je most vedúci do veĺkého paláca Labyrintov." Zahlási ryba a otočí sa na päte, teda plutve.

"Poďte za mnou prosím. Naša žabka bude o chvíľu pristávať a ja chcem aby sme ju stihli." Ráznym krokom vykročí smerom ku najbližšej stene a tá je pekne ďaleko. No čo. Na otázky bude čas neskôr. Aj tak je to iba sen. Čo zlé by sa mohlo stať?
 
  Rozprávač   Postava není přítomna 12.4.2021, 9:05:05
Adam

Počas celého dňa pieklo slnko ako špirála v peci a aj napriek výpeku som toho počas dňa postíhal veľa. Tak v prvom rade som rozbil bicykel, keď som nabehol na obrubník a neustál som to. No predstavte si to! Bicykel sa začal chovať ako splašený kôň, ten čo som ho nedávno videl v tom americkom filme o divokom západe, a vyhodil ma zo sedla. Mne sa nič nestalo, ale bicykel vletel pod prichádzajúcu dodávku. Predné koleso verného stroja sa ohlo a vypadlo z rámu.
Vodič auta bol slušňák a ani na mňa veľmi nekričal. Zato doma som si to pekne zlízol. Mamku chytila nervóza a otec sa zaprisahal že bicykel už do rúk nedostanem. Po pravde som si myslel že schytám domáce vezenie, ale po obede som bol opäť vonku a chválil sa nehodou svojim kamarátom.

Druhá vec čo stojí za zmienku je to, že sa mi podarilo zbiť Petra Točku. Ten smrad chodí o triedu vyššie ako ja a rád šikanuje malé decká. Dnes som naňho narazil bez jeho spolužiakov a tak som mu povedal čo si o ňom myslím. Povedal a ukázal.

Posledná vec o ktorej sa môžem zmieniť je, že som minul všetko vreckové na zmrzlinu. Stálo to za to.

Večer prebehol štandardne. Večera, dostal som chlieb s paštékou a pohár mlieka, potom hodinka televízie pred ktorou som si vypočul matkine výčitky na tému dopravy, no a na koniec prišla na radu ústna hygiena a spánok.

Dnes som to mal bez pusy na čelo, ale chápem to. Moja detská izba sa mi páči. Je to tu zariadené ako vo všetkých detských izbách, ale tá moja má na stenách tapety s kozmonautmi vo vesmíre a to som vám ešte nestihol povedať že spím v ozajstnej vesmírnej lodi. Teda, tak vyzerá moja posteľ. Ako raketa. Je chrómová s modrím matracom a hi-tech vzorom na paplóne. Po bokoch má letové krídelká a u nôh je kokpit. Závidíte, čo?

Po náročnom dni plnom zážitkov som zaspal ako poleno. Pekne tvrdo. Mám za to že by ma nezobudil ani štart mojej rakety. Takže si viete predstaviť to prekvapenie, keď som sa predsa len zobudil v obrovskej hale plnej bledoružových terminálov, lavičiek a kadečoho iného. Zo všetkého najviac to tu pripomínalo halu vlakového nástupišťa. Iba som nikde nevidel koľaje.
Nad hlavou sa rozoznel amplión upevnený pod obrovskou informatívnou tabuľou príchod/odchod, ktorá hlásila v akomsi nezrozumiteľnom jazyku časy, zrejme príchodu a odchodu neviem čoho.

"Žabka Rozkukalka práve opúšťa žuvačkovú plošinu a naberá smer Perlová Stoka. "
Zadrmolil amplión.

"Žabka čo? Tak divné pomenovanie vlaku som ešte nepočul." Nástupište je obrovské a trochu ma znervózňuje že som na ňom sám. O to viac ma vyľaká keď sa celá budova začne triasť ako pri zemetrasení. Našťastie slabom.
Budova to ustála vcelku bez úhony, iba kde tu sa víril prach po spadnutej omietke. Mňa to upokojiť nedokázalo. Stále som bol ako na tŕní, keďže som nevedel kde som a čo sa to tu vlastne deje.

"Nič si z toho nerob chlapče." Ten hlas znel akosi bublavo a tlmene. Ozýval sa spoza mňa. Priznám sa že ma myklo strachom. Nie som žiaden rytier z bájí a povestí aby som sa nebál. Neostávalo mi iné než sa otočiť.
Stála tam ryba. Nekecám! Normálna ryba. Teda, nie úplne normálna, nakoľko mala skafander v tvare ryby a stála na zadnej plutve. Vyvaľovala na mňa oči ktoré sklo skafandra zväčšovalo do obrovských rozmerov.
Priznám sa že aj ja som vyvaľoval oči.

"Volám sa Amstrong." Od rybích úst stúpali dúhové bublinky, ktoré praskali jedna po druhej a ja som si uvedomil že práve voda spôsobovala tie divné hlasové efekty.

"Kto ste?" Opýtam sa. Viem, už sa tá ryba predstavila/predstavil, no šok z toho že na mňa hovorí ryba v skafandri.

"Amstrong. Poď za mnou! Nemáme veľa času a ešte musíme vyzdvihnúť jednu osôbku." Na to sa rybák otočil a na chvostovej plutve ktorú používal ako nohy, začal kráčať cez halu.

Keďže som bol ešte stále v ľahkom šoku, tak mi chvíľku trvalo než som sa za ním rozbehol.
"Sen. Celé to musí byť iba jeden veľký sen."
 
  Rozprávač   Postava není přítomna 31.3.2021, 9:20:10
Žabka otvorila ústa. Na podnebí sa jej rozsvietili halogénky jasným svetlom modrobielej farby. Sedadlá sú situované po stranách a lemujú obrovský lepkavý jazyk.

Počkať!
Ak ma pamäť nemýli, tak sme si ešte nepredstavili hlavných hrdinov nášho snu. To sa musí napraviť.
"Prepáč Amstrong, ale bez toho by to nešlo."

Ako prvého by som mal spomenúť Adama, nakoľko je starší a je prvý v abecede. Má dvanásť rokov, svetlé vlasy a svetlomodré oči. Chodí do školy v Bánovciach nad Bebravou a má zopár kamarátov v šachovom krúžku. (To je dôležitá informácia, ale k tomu ešte prídeme.)

Druhá adeptka do dobrodružstva je Lucia. Je to malé desať ročné dievčatko s gaštanovými vlasmi, ktoré si zaplieta do vrkoču. Tmavošedé oči má vždy veselé a plné šibalstva. Býva v Bratislave, ale za pána si neviem spomenúť do akej školy chodí. Čo už.

Mám za to že už som ich predstavil dosť a je na mrene aby si ich prevzala. Úloha splnená.

"Konečne." Amstrong prehovorí a udá smer cesty.
"Labyrintárium."

Žabka zatvorí ústa a dva krát zaškŕka. Potom napne všetky svaly a odrazí sa od žuvačkovej plošiny. Tá sa ešte hodnú chvíľu trasie.
Let je dlhý a zdá sa že doskok tohto nevšedného prostriedku verejnej dopravy bude tvrdý. Opak je pravdou. Odpruženie dokonale stlmí dopad na vodnú hladinu a žabka sa ladne ponorí do hĺbok modrého sveta.

"Labyrintárium je most vedúci zo západnej ríše až na východnú časť. Je to samozrejme jeden veľký labyrint, ale nemusíte sa báť. Dovediem vás do stredomesta za Generálkom Achabom."
 
  Rozprávač   Postava není přítomna 26.3.2021, 14:59:19
Čo je to sen? Útržky zážitkov poskrúcaných v neuveriteľno. Zmes príbehov kde princezné môžu loviť drakov a rytieri bez brnenia zápasia v guľovačke. Skrátka, sen je abstraktné vnímanie podvedomia, ktoré nám ukazuje veci čo sa stali, stanú alebo aj tie čo sa nestali a to všetko pomiešané v jednom veľkom guláši.


"Vraj z krátka! Pche." Ryba v potápačskom mundúre zašomre svojím rybím hlasom. Priplávala potajme, v potoku tečúcom v prostriedku snov.
"Dokiaľ sa vykecáš, príde ráno a bude koniec dobrodružstvám." Opäť zašomre.
"Tá má dneska náladu." Šupiny sa jej ligocú vo svetle slnečných lúčov. Áno, aj v tvojom sne je teplo ako v čajníku a slnko svieti o sto šesť. Iba že slnko je zo syra a dá sa zjesť, ale prečo by to niekto robil? Však?

"Nechceš už pokračovať?" Ryba je zjavne netrpezlivá. Čaká na svoje ďalšie obete. Chcem povedať deti. Zrejme ju nik nenakŕmil a mám za to, že to bude na niekom z vás. Aj keď si za pána neviem spomenúť ako sa tá mrena kŕmi. Veď má skafander!

Ten rybák sa volá Amstrong a vraj býva na mesiaci, ale osobne si myslím že to nie je možné. Na mesiaci som bol viac ráz a žiadne rieky som tam nevidel. Ani jazerá, kaluže no skrátka nič.
Amstrong je v pohode chlapík, aj keď je to trocha otrava.

Ehm, ehm. To nám dal Amstrong na vedomie svoju prítomnosť.
"Nie im. Tebe!" Opäť Amstrong.

Ale aby som pokračoval. Prišiel si po vás aby vás predstavil u dvora a podľa pohľadov ktoré na mňa hádže, už ho zdržujem. Zrejme by som si mal pohnúť, lebo bude zle.

Tak pekne od začiatku. Kde to ste? No predsa na veľkonástupišti skákajúcich žabiek. Je veľké, ale naozaj. Nedá sa dohliadnuť konca a určite sa vám zdá o to väčšie, lebo na ňom stojíte sami. A samozrejme s Amstrongom.
Budova nástupišťa je biela, ale z vonku sa tiahnu obrovské ružové piliere, siahajúce až k druhému brehu. Tam sú zapustené do zeme. Pod vami tečie potok snov a nad ním, presne medzi piliermi je žuvačková plošina pre žabky.

Ak hovorím žabky, myslím skutočné žabky. Sú veľké a zelené a v ústach majú miesta na sedenie. Je pravda že občas zjedia nejakého toho pasažiera, avšak odmietam že by to robili naschvál.

"Zrovna jedna priskakuje." Upozorní Amstrong.
Žabka ladne doskočí do žuvačkovej siete a po krátkom, ale intenzívnom húpaní môžete nastupovať.

"Najsôr vás predstavím jeho výsosti Genrálkovi Achabovi 145,5temu. On vám povie čo máte robiť a kam ísť. Ja sa s vami otravujem už dosť dlho." Ako hovorím. Priateľská ryba. Dnes asi nemá svoj deň.
 
  Rozprávač   Postava není přítomna 25.3.2021, 14:58:24
Náš príbeh začína v lete. Sparnom lete. Horúcom lete. V lete aké nemá obdobu. Slnko pražilo už od rána a zohrievalo chodníky a kapoty aut. Vzduch sa nehýbal, nakoľko sa vetru zachcelo dovolenky ktorú si aj vzal. Ani vtáci v tých dňoch nespievali, nakoľko nevládali z toho neustáleho sparna.


Prázdniny boli v polovici a tak sa po uliciach ponevierali deti všetkých vekových kategórií. Behali, kopali si do lopty či preliezali preliezky na ihriskách. Akoby na nich to vražedné slnko nemalo účinok. Iba čo miestnym predajcom zmrzliny stúpla tržba.


Starí rodičia strážili vnukov a starali sa im o obedy a samozrejme o tú trochu zábavy, keď zrovna neboli vonku. Na večer sa pozerala tv, poväčšinou anime, ale aj rôzne seriáli či filmy. V staromódnejších domácnostiach úradovali knižné podoby rozprávok, ako je napríklad popoluška či princ Nebojsa.
No a po rozprávkach, filmoch atd. prišiel na radu odpočinok.

Postele akoby volali vysilené deti a vo svojej mäkkej náruči k nim privolávajú sny. Spánok sa dostavil bez meškania aj napriek protestu viečok, ktoré nie a nie sa zavrieť.
Je čas snov.
 
 
Přechod po jednotlivých stránkách
[1] 
www.ABARIN.cz Dračí Doupě online
 
© 2002 - 2020 Abarin.cz, all rights reserved.
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce či administrátor portálu www.Abarin.cz.
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR.