abarin.cz - úvodní stránka
  jméno:
On-line pomoc zkušenějších hráčů: Poradna pro nováčky. (Oblíbit)
Tak nějak se tam potkáváme všichni, jen tak si popovídat SPAM. (Oblíbit)
Našli jste některý z problému podělte se... Technická podpora (Oblíbit)
heslo:
  nová registrace  
Nejsi přihlášen, přihlaš se prosím a vstup do světa fantasy zábavy. Pokud nejsi registrován, registruj se.
:: Divoká noc na Solis Planum III. ::
Autor: MaD Kategorie: 22.10.2006
Dobrodružství připravit pro tisk
III.

Búchanie som musel zopakovať ešte dva krát, kým sa rozsvietilo malé červené svetielko vedľa „fisheye“ kamery nad dverami a samotné dvere sa otvorili, odhaliac Toma Lockleyho, navlečeného vo vydratom župane, pretierajúceho si rozospaté oči a nechápajúceho hľadiac, prečo som sa rozhodol zobudiť ho v túto nekresťanskú hodinu.
„Trey, bože, čo horí?“ opýtal sa ma chrapľavým ospalým hlasom.
„Tak niečo. Tommy, som v dosť vážnych sračkách a potrebujem na pár chvíľ zmiznúť z ulice.“ odpovedal som mu rýchlo, nervózne sa obzerajúc okolo. Zatiaľ tu bol kľud, ale aj tak som sa cítil strašne na rane. Jedinou mojou túžbou v tom momente bolo, aby som tie dvere videl už konečne zavreté... Z druhej strany.
V tom momente sa z útrob Tomovho bytu ozval štekot, ktorý sa rýchlo približoval. A o pár okamihov sa už Tommyho čokel usadil vedľa svojho pána, venoval mi zvedavý pohľad, tvar jeho tlamy budil dojem, že sa to psisko strašne dobre baví. Tom rezignovane zakrútil hlavou, pokrčil ramenami a povedal:
„Čo už s tebou? Predsa tu nebudeme stáť vo dverách.“ Potom sa mu v očiach zlomyseľne zablyslo, pozrel sa na psa a dodal: „Hej Spike, máme hosťa. Odprevať ho dnu.“ Spike radostne zabrechal a rozbehol sa splniť rozkaz.

Viete, tento Corgi, to bola rasa, kedysi na Zemi šľachtená na dozor nad stádami dobytka. Mali na to taký jeden osvedčený ťah, chňapali zvieratám zozadu po nohách. Nijak silno, nie aby ich pohrýzli, ale aby ich donútili pohnúť sa. A Spike v tom bol skutočne dobrý. Nemal som rád, keď ho Tommy na mňa poštval... A preto to robil skoro zakaždým, keď som za ním prišiel.
„Hej, nechaj ma na pokoji, ty podvraťák!“ okríkol som ho, keď ma obehol a zčal mi chňapať po pätách, ale v konečnom dôsledku som bol rád, že som konečne vošiel dnu a Tommy za mnou zavrel dvere.

Usadili sme sa v Tomovej kuchyni, svetlo zhasnuté, aby sme nebudili pozornosť náhodných okoloidúcich rozsvieteným oknom. V panujúcom prítmí, narúšanom iba náznakmi svetla poličných lámp, prenikajúceho cez okno a občasným rozžiarením sa končekov cigariet, nebolo možné rozoznať príliš veľa podrobností v miestnosti. Napriek tomu som vedel, čo sa asi okolo mňa nachádza, koniec koncov, nesedel som tu prvý krát a nikdy predtým som si nevšimol v miestnosti nejaké zásadné zmeny.

Pri jednej zo stien sa nachádzal kuchynský pult, na ktorom sa okrem jednoduchého elektrického variča a mikrovlnky zvykli povaľovať zvyšky jedál. Tommov jedálniček nebol nijak zvlášť pestrý a už rozhodne nezodpovedal všeobecne uznávanej predstave o zdravej životospráve. Vedľa pultu mal dres, v ktorom sa pre zmenu zvykol povaľovať špinavý riad. Daľšie kusy špinavého riadu bývali v umývačke pod pultom, ktorú Tommy zvykol zapínať až vtedy, keď už bola plná, alebo keď už si nemal do čoho naliať kávu. Vedľa umývačky bola skrinka s dvoma zásuvkami, ďalšie dve skrinky boli na stene nad pultom, v rohu na opačnej strane miestnosti chladnička a samozrejme stôl s niekoľkými stoličkami v strede. Z celého tohto zariadenia však bolo v tej chvíli možné vnímať iba siluety. Asi o štvrťhodinu neskôr bola na stole predomnou spola dopitá fľaša piva, v popolníku dva ohorky cigariet a ja som si pripaľoval Tomovým starým benzínovým zapalovačom tretiu. Potom, ako som skončil rozprávanie o nočných udalostiach, ktoré ma na toto miesto doviedli, zavládlo na moment ticho. Tom sedel mlčky oproti mne, občas zamyslene potiahnúc z cigarety.

Možno by bolo na mieste vysvetliť, prečo sa Jednonohému Tommymu hovorí jednonohý Tommy. No, tak to je celkom prozaické, chýba mu jedna noha. Nikto nevie, ako o ňu prišiel, ale o to divokejšie teórie o tom kolujú. Podľa jednej z nich sa to stalo počas potláčania rebélie na Arabia Terra. A akoby to nestačilo, tak sa táto delí na dve podteórie a to, za prvé, že tam Tommy bol ako príslušník Marťanských ozbrojených síl, a za druhé, že sa toho cirkusu vôbec nezúčastnil ako vojak, ale práve naopak, ako jeden z rebelov. Ostatné tipy už boli civilnešie, rôzne dopravné nehody a dokonca niekoľko za vlasy pritiahnutých úrazov. Pravda však je, že Tommy nikdy ani len náznakom nedal na javo, či sa niektorá z teórií aspoň priblížila k pravde. Čo sa mňa týka, tak je to jeho noha a jeho vec. Keď to bude chcieť povedať, tak to povie, ak nie, serie to pes.

Tomova kvalita života sa nezdala byť stratou nohy nejako postihnutá, koniec koncov, mal za ňu spoľahlivú protézu. Je pravda, že to nebol žiaden z tých high endových premrštene drahých modelov, čo sú na nerozoznanie od skutočných častí tela, imitujúcich dokonca aj telesnú teplotu. Tom si zadovážil jednu z tých ruských. Vyzerala nemotorne a prehnane mohutne, vôbec sa nesnažila skrývať, že je protézou, ale fungovala spoľahlivo a bola neporovnateľne lacnejšia. Stačilo raz do mesiaca premazať servá a skontrolovať neurálny interface a okrem tichého zabzučania pri každom kroru mu slúžila rovnako dobre ako živá noha. Akurát kovový kolenný kĺb pôsobil občas trochu rušivo, hlavne keď si po ňom Tommy klopkal, čo robil vždy, keď bol zamyslený.

Nakoniec Tom buďto dospel k nejakému rozhodnutiu, alebo ho unavilo klopkať si po kolene, lebo ticho prerušil jeho hlas:
„V poriadku, Trey. Takže teraz vyklop, ako ti v tejto situácii môžem pomôcť.“
Bol som rád, že konečne priviedol reč na túto tému. „No, v prvom rade, máš ešte ten šikovný tajný telefón?“
Tommy pred časom odniekiaľ dotiahol komunikačnú ústredňu, vďaka čomu sa dokázal vo všetkej tichosti a nenápadnosti napojiť na ľubovoľnú komunikačnú sieť, ktorá mala v Novom Tokyu pokrytie a bezplatne a neodhaliteľne využívať jej služby. To bolo presne to, čo som potreboval, aby som sa spojil so svojími momentálnymi zamestnávateľmi.
„Ale iste, niekde tu je. Komu chceš volať?“ odpovedal ľahostaje Tommy.
„To si najprv budem musieť zistiť. Ak by si mal nejaký ten terminál, aby som sa napojil na sieť, tak by to nemalo dlho trvať.“ pokračoval som vo vymenúvaní svojich požiadaviek.
„No, niečo by sa našlo, ale obávam sa, že to bude pre machra ako ty dosť zastaralé.“ neodpustil si Tommy malé dobromysľné podrýpnutie.
„Tommy, ja som v takej situácii, že ak by som sa dokázal pripojiť na net s tou mikrovlnkou, čo máš tam na putle, tak by som bol absolútne spokojný.“ To je fakt, keď sa niekto ocitne v situácii ako teraz ja, idú všetky nároky a snahy zachovávať svoje sociálne postavenie stranou. Ale inak, musím priznať, že za normálnych okolností by som počítaču, ktorý odniekiaľ vyhrabe Tommy, neveril ani pri rátaní malej násobilky. Na rovinu, Tom bol macher, keď prišla reč na elektroniku, ale jeho heslo bolo, že čo funguje, netreba meniť, ani opravovať. A tak som u neho pár krát zazrel comp, ktorý už pomaly začal nadobúdať historickú hodnotu. Jemu to k spokojnosti stačilo, ja by som sa hanbil s niečím takým vyjsť na verejnosť. Ale teraz som na verejnosti nebol a už vôbec som nemal na výber.

Zbehli sme po schodoch o poschodie nižšie, do Tomovej dielne. Tu sme si už zasvietiť museli, nakoľko pohybovať sa v tomto prostredí po tme, to si jeden koledoval o zranenie. Viem, že Tommymu to problém nerobilo, ale hej, však to bol on, čo tam ten bordel po podlahe porozkladal, tak je normálne, že vedel, kde má čo prekročiť. Ja som sa musel spoľahnúť na môj starý dobrý zrak a k tomu som potreboval aspoň náznak svetla. Dielňa, podobne ako kuchyňa, odrážala Tomovu záľubu v zdanlivo zmätenom usporiadaní vecí. Popri stenách bolo niekoľko stolov, skriniek a poličiek, ktore boli preplnené nesúrodou zmesou rôznych súčiastok, prístrojov, náradia, nejakých nádob s neurčitými tekutinami a chemikáliami a dokonca aj pár vecí, ktoré som nadokázal nijak bližšie identifikovať. Okrem stolov tu mal aj niekoľko obrábacích strojov, jeden veľký pracovný pult v strede, v jednom rohu umývadlo a v druhom odparkovanú a plachtou zakrytú motorku.

Tom bez najmenšieho zaváhania zamieril k jednej zo skriniek, otvoril ju a vytiahol z nej počítačovú konzolu s pripojenými VR okuliarmi, ktorú mi podal. Potom prešiel ku stolu, na ktorom bola uložená jeho vzácna ústredňa, pritiahol si stoličku, sadol si, zapol ju a začal s hľadaním vhodnej siete, na ktorú by sa mohol pripojiť. Spike, ktorý samozrejme zbehol dolu spolu s nami, najprv obehol celú dielňu dokola, poočuchával každý roh, dva krát štekol na zakrytú motorku a nakoniec si ľahol na zem vedľa Toma, hlavu si položil na predné laby a privretými očami sledoval svojho pána. Ja som si zľahka prezrel počítač, ktorý mi Tommy požičal a musel som priznať, že som ho trochu podcenil. Nebola to síce žiadna novinka, ale stále ešte predstavoval vyšší priemer na trhu, dokonca mal aj bezdrôtové pripojenie na sieť. Položil som ho na pult v strede a našiel si jednu voľnú stoličku. Potom som si však na niečo spomenul a oslovil som Tommyho.
„Počúvaj, kým sa do toho pustím, potreboval by som si skopčiť jeden softík. Náhodou tu nemáš nejaký zbytočný disk, čo?“
Tom bol tak zaujatý prácou s ústedňou, že mi ani neodpovedal, akurát mi ukázal rukou všeobecne v smere jednej police. Viac som ho neotravoval, prehrabal som sa v hromade vecí na predmetnej polici a za chvíľu som objavil úplne nové, ešte neotvorené, balenie diskov. Otvoril som krabicu a jeden si vzal.

Batoh s Misukiho konzolou som mal stále so sebou, bolo mi tak nejak jasné, že by nebolo pre mňa príliš zdravé, ak by sa tomu počítaču a hlavne tým dátam, ktoré v ňom boli, niečo stalo. Teraz som konzolu vytiahol, položil ju na pult a sadol si k nej. Zapol som ju a do slotu na boku vložil disk. Nepredpokladal som, že to bude hračka. Misuki sa mohol podcenovať ako chcel, ale bol dobrý. Ja som však tiež nebol úplný looser a tak sa mi podarilo poobchádzať a poodstavovať všetky zabezpečenia, ktoré v počítači boli pripravené proti kopírovaniu dát smerom von. Niekoľko z nich mi dokonca dalo poriadne zabrať a tak som v duchu musel Misukimu vyjadriť uznanie. Ale napriek všetkému, faktom ostáva, že Sugimora si ma na túto nočnú prácu nenajal len z rozmaru a to znamenalo, že dokážem niečo, čo Misuki nie. Preto som nakoniec bez vážnejšieho zdržania skopíroval Misukiho infiltračný program na disk a ten si následne odložil do vrecka bundy.

Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou skopírovať aj dáta, kotré som získal pre Sugimoru, ale pri tejto práci je jedným z pravidiel dožitia sa staroby to, že vás nezaujíma, čo za dáta pre zamestnávateľa zhánate. Je to proste tovar. Nájdete čo chce, nijak podrobne sa v tom nehrabete, ak to nie je potrebné pre samotnú prácu, následne odovzdáte, čo ste získali a v okamihu, keď vám zaplatia, zabudnete. Preto som tú detinskú myšlienku veľmi rýchlo zavrhol. Keď som zametal stopy po svojom kopírovaní, dal som si na tom skutočne záležať. Nejako som mal pocit, že by Sugimora nebol príliš nadšený z toho, čo som urobil.

Keď som skončil s kopírovaním, vypol som Misukiho konzolu, odložil ju späť do batoha a konečne som sa začal venovat počítaču, ktorý mi požičal Tommy. Ten medzičasom už zjavne dokončil prípravy ústredne, pretože sa obrátil ku mne a povedal:
„No, tak linku máš pripravenú. Môžeš si zavolať.“
„Dík. Len čo si zistím kontakt, ideme na to.“ opovedal som mu, zapol počítač a nasadil si VR okuliare.

Poviem vám, sú okamihy, keď sa človeku oplatí patriť k špičke v tomto obore. Keď som bol mladší, tak som si neraz objednal cez sieť pizzu, za ktorú som zaplatil z účtu niekoho iného. Nebolo to nič osobné, tých ľudí, ktorí sponzorovali môj jedálny lístok, som vlastne nikdy ani nepoznal, nebola to ani nijak horibilná suma, ktorá by niekoho zruinovala, vlastne som si s prehľadom mohol dovoliť zaplatiť si to sám, ale keď raz človek vie, že niečo také dokáže, občas je nutkanie spraviť to príliš silné. Samozrejme, že takéto detinské akcie som zanechal už pred rokmi. Teraz som mal pred sebou trochu serióznejšiu úlohu. Nerobil som si ilúzie o tom, že sa mi podarí nájsť kontakt na Sugimorov mobil vo verejnom zozname. Ale obor v ktorom som pracoval, vychádzal z predpokladu, že o každom sa niekde nejaká zmienka nachádza. Najťažšie bolo nájsť prvú stopu po mojom japonskom zamestnávateľovi. Keď sa mi podarilo to, už to bolo len otázkou sledovania tenučkých nitiek dát, ktoré sa ťahali po sieti, až som nakoniec narazil na to, čo som hľadal.
„Tommy, môžme ísť na to.“ povedal som, keď som si dával dolu VR okuliare.
Tom sa obrátil od ústredne ku mne a trochu sklamaným halsom prehlásil: „Asi už starneš, pred časom by ti zohnať jedno blbé číslo tak dlho netrvalo.“

Telefón zvonil hodnú chvíľu, kým som sa dočkal odpovede. Tá bola v japončine, čo bolo znakom, že som na správnej ceste, ale nebol to Sugimora. Doknca to nebol ani nikto iný, pretože to, čo sa mi ozvalo, bolo nahraté privítanie odkazovača. Rozhodol som sa však, že budem dôverovať svojím schopnostiam a odhodlal som sa k výstrelu na slepo.
„Pán Sugimora, tu je Trey Gerret. Musím s vami nutne hovoriť. Pokúsim sa opäť zavolať za štvrť hodinu na toto...“ Môj prejav bol prerušený pípnutím a k mojej spokojnosti sa ozval samotný Sugimora.
„Pán Gerret, ste si istý, že voláte z bezpečnej linky?“ Z hlasu mu bolo cítiť podozrenie a opatrnosť.
„Absolútne istý, pán Sugimora.“ uistil som ho.
„V poriadku.“ Zdalo sa mi, akoby sa po tomto mojom ukľudnení trochu uvoľnil. „Ale je mi záhadou, ako ste sa dostali k môjmu číslu.“
„Pane, najali ste si ma kvôli mojím schopnostiam, alebo sa mýlim?“ dovolil som si pri tých slovách zafarbiť hlas miernou dávkou blazeovanosti.
„V poriadku, pán Gerret.“ Po prvý krát sa mi zdalo, že som v Sugimorovom hlase počul niečo ako údiv, alebo dokonca až náznak rešpektu. „Ale k veci. Máte niečo, čo patrí nám.“
„Správne, preto vám volám. Rád by som sa toho zbavil. Okrem toho mi pár týpkov ide po krku.“
„Povedzte mi, kde sa nachádzate a pošlem za vami niekoho, aby vás vyzdvihol.“
„Prepáčte, ale to nepôjde.“ Predstavil som, ako by so mnou Tommy vyrazil dvere, keby som jeho adresu dal nejakému mlátičovi z Yakuzy.
Sugimora si možno domyslel, z akého dôvodu som odmietol jeho prvý návrh, alebo možno len chcel celú vec uzavrieť čo najskôr a s čo najmenšími komplikáciami. Každopádne, namiesto presviedčania, ktoré som očakával, boli ďalšie Sugimorove slová plne konštruktívne. „V takom prípade ma pán Gerret veľmi pozorne počúvajte. Urobíte nasledovné...“

Sugimorove inštrukcie boli jasné, aj keď miestami dosť komplikované. Mal som sa dostaviť na Orleans Avenue, ulicu, na ktorej boli nasekané nočné kluby, diskotéky a vykričané domy, nachádzajúcu sa v jednej z okrajových štvrtí mesta. Bola tam dosť hustá premávka ľudí v ľubovolnú dennú aj nočnú dobu, takže nebude nijak nápadné, keď sa tam objaví niekto navyše. Ale to by bolo príliš jednoduché. Sugimora chcel, aby som odtiaľ pokračoval po komplikovanej trase po meste, ktorá by ma priviedla takmer až do centra. Nebol som si istý, čo tým sledoval, ale keďže som to celé chcel mať čím skôr za sebou, príliš som o týchto inštrukciách nediskutoval.

Posledná láskavosť, ktorú mi Tommy v tú noc preukázal bolo, že mi zavolal taxíka. V skutočnosti to bol jeho známy, ktorý mu bol zaviazaný za pár služieb a preto nebol problém zabezpečiť, aby o pol šiestej ráno niekoho vyzdvihol v blízkosti Tommyho domu. Keď mu Tom navyše povedal, že sa pôjde na Orleans Ave, nenápadne vsugeroval taxikárovi myšlienku, že tento nočný zákazník bude asi len niekto, kto si chce vyhodiť z kopýtka. Rýchlo som sa rozlúčil s Tomom a so Spikom a zadným vchodom som opäť vyšiel von. Ten taxikár musel byť Tomovi asi fakt riadne zaviazaný, pretože sotva som obišiel blok domov a opäť sa dostal na hlavnú ulicu, taxík tam už stál.

Napriek môjmu podvedomému očakávaniu, cesta prebehla bez problémov. Po dvadsiatich minútach jazdy ma taxikár vyhodil na Orleans Avenue, dokonca mi ani nenaúčtoval žiadnu extra prirážku, zaželal mi príjemné skoré ráno a zmizol. Rozhliadol som sa okolo seba. Ulica vyzerala tak, ako som si ju pamätal z mojích občasných návštev. Teda, nie, že by som tu pravidelne vymetal podniky, ale pár mojích obchodných schôdzok sa udialo v týchto miestach. A áno, pár krát som tu bol vážne len kvôli tomu, aby som sa pobavil.

Svetelné reklamné nápisy nad vchodmi podnikov boli väčšinou v rôznych odtieňoch červenej a ružovej, pred vchodmi stáli mĺkve postavy mohutných chlapov, oblečených v slušivých oblekoch, zvyčajne černochov, slúžiacich jednak ako vrátnici a jednak ako vyhadzovači. Z podnikov sa na ulicu niesli tlmené náznaky hudby rôznych štýlov, od šialenej elektroniky, cez konvenčné main streamové melódie, až po reggae a jazz. Premávka tu bola hustá, autá, chodci, aj postávajúce skupinky, sem tam sporo odená dáma, slúžiaca ako reklama pre niektorý z podnikov. Nemal som však čas sa zdržiavať, musel som totiž pokračovať ďalej, smerom, ktorý mi Sugimora určil.

Obával som sa, že sa budem musieť trepať pešo cez celé mesto, čo by pri trase, ktorou som mal ísť, mohlo trvať aj pár hodín, ale našťastie bolo moje utrpenie čoskoro ukončené. Na jednej z menej frekventovaných ulíc pri mne zastavila známa dodávka, otvorili sa bočné dvere za ktorými som na svoje veľké prekvapenie zazrel toho mohutnejšieho z dvojice Sugimorových goríl. Bez váhania som nastúpil a keď som na mieste vodiča zazrel môjho druhého známeho z nočnej akcie, už som vlastne ani nebol príliš prekvapený. Obaja sa tvárili, ako že sa nič mimoriadne nedeje a nedialo, ani jeden z nich nebol viditeľne zranený. Asi boli skutočne tak schopní, ako Sugimora popisoval.

Nebol som nijako prekvapený, ani keď dodávka zastala v známej bočnej uličke a keď ma dverami, lemovanými dvoma kopami odpadkov, voviedol môj mohutnejší spoločník dnu. Sugimora aj Misuki čakali v miestnosti s nástennou obrazovkou. Tentokrát svietilo normálne svetlo, ale samotnej miestnosti to na útulnosti nepridalo. Pristúpil som rovno k Sugimorovi, sediacemu pri stole a podal mu batoh s konzolou. Ten mi bez slov ukázal na stoličku a aj s batohom sa pobral k Mizukimu, sediacemu na svojom mieste v rohu. Sadol som si a čakal.

Sugimorova gorila stála pri dverách, Sugimora sa spolu s Misukim skláňal nad zapnutým počítačom a niečo si potichu breptali svojou materčinou. Mňa si nikto nevšímal, tak som proste sedel a snažil sa relaxovať. Mohlo byť tak sedem hodín a ako sa postupne adrenalín, nahromadený v mojom krvnom obehu za celú noc, začal vyplavovať, začínal som pociťovať nastupujúcu únavu. V tejto chvíli ma už zaujímala jediná vec, kedy sa dostanem domov a budem sa môcť hodiť do postele.

Z podivného stavu polospánku-polobdenia, ma prebral Sugimora, ktorý pristúpil ku stolu a sadol si oproti mne. Trhol som hlavou, dal si dolu okuliare, pretrel si oči, zívol a pozrel sa mu priamo do očí.
„Tak ako, pán Sugimora, dostál som vaším očakávaniam?“ spýtal som sa.
„Ale áno, pán Gerret. Vzhľadom k tomu, ako sa vyvynula situácia počas akcie, musím priznať, že vaša práca na mňa spravila dojem. Obhájili ste svoju povesť najlepšieho v obore.“ Teda, počuť takúto pochvalu z jeho úst, tak to ma fakt dostalo. Dokonca až tak, že som spozornel, očakávajúc, čo tým Sugimora sleduje.
„V takom prípade, pán Sugimora, myslím, že by sme mohli prejsť k poslednému bodu našej dohody, rád by som sa čím skôr dostal domov, začínam byť trochu unavený.“ opatrne som sa rozhodol celú túto záležitosť čím skôr ukončiť.
„Iste, posledný bod. Zvyšok vašej sľúbenej odmeny.“ Keď spomenul Sugimora zvyšok mojej sľúbenej odmeny, na tvári sa mu zjavil pobavený úškrn, ktorý spôsobil, že som bol okamžite ako na ihlách. Takmer milým hlasom japonec pokračoval. „Viete, ako som už spomenul, ste skutočne dobrý. Možno naozaj najlepší v obore. Priznal to aj pán Misuki. Vážne bol prekvapený, koľko zabezpečení, ktoré nastražil do vám zapožičanej konzoly, ste dokázali obísť. Ale aj keď ste ich obišli väčšinu, niektoré vašej pozornosti unikli.“

A je to tu. Takže oni zistili, že som si skopčil ten ich infiltračný program. Zamrazilo ma na chrbte, urobil som niečo, čo môže nasrať pár tvrdých chlapíkov z Yakuzy a čo bolo horšie, oni na to prišli. Rýchlym pohľadom som zhodnotil rozmiestnenie ľudí v miestnosti. Gorila stála pri jedných dverách, Misuki sedel vo svojom rohu, tváriac sa, že si nás nevšíma, Sugimoru delil odomňa stôl... S trochou šťastia by som mohol stihnúť dobehnúť k jedným z dverí, kým by ma zastavili. Ale čo potom? Dokázal by som sa dostať aj von z budovy? Sugimora sa stále tváril pobavene, nijako nedal najavo, či si všimol tých mojích pár splašených pohľadov po miestnosti. Pokračoval konverzačným tónom, ako by sme sedeli niekde pri obede.
„Viete, pán Gerret, okrem profesionálnej zručnosti v obore, ďalšou vecou, ktorú u ľudí dokážem odceniť, je odvaha. Napriek tomu, že ste sa ocitli bez ochrany, dokázali ste zachovať chladnú hlavu a urobili ste všetko preto, aby ste úlohu, ktorou sme vás poverili, dotiahli do úspešného konca. Ďalšou chválihodnou vlastnosťou, za istých okolností, je ambicióznosť. A táto vám tiež nechýba, súdiac podľa toho, že ste si popri tom všetkom našli čas aj na to, aby ste sa venovali aj svojej osobnej agende.“ Na moment sa odmlčal, mal som pocit, akoby zvažoval všetky okolnosti a chystal sa urobiť definitívne rozhodnutie v celej záležitosti. Niečo mi hovorilo, že o mojom ďalšom osude rozhodne to, k akému záveru tento človek príde.

Chvíľa ticha sa zdala byť nekonečnou. Vnímal som tlkot vlastného srdca, ktoré na môj vkus začalo opäť príliš zrýchlovať, cítil som kvapku studeného potu, ktorá mi začala stekať po chrbte, počul som šťukanie kláves, nesúce sa z Misukiho rohu a popri tom som stále sledoval Sugimoru, snažiac sa z najmenšej zmeny v jeho výraze odhadnúť, čo bude ďalej. Nakoniec, keď som už začínal bojovať s nutkaným chytiť ho za golier, riadne s ním zatriasť a zrevať, aby sa už konečne vyjadril, japonec prehovoril.
„Pán Gerret. Spolu s pánom Misukim sme dospeli k názoru, že niekto s vaším talentom, dokáže pomocou programu, ktorý ste si skopírovali, vo veľmi krátkej dobe prísť k oveľa väčšej sume, než sme mali v pláne vám vyplatiť ako zvyšok odmeny. Tým pádom považujem naše záväzky voči vašej osobe za uhradené v plnej miere. Máte nejaké námietky?“ V poslednej otázke už zaznel jednoznačný osteň hrozby, máť námietky by mi evidentne neprospelo.
„Žiadne námietky, pán Sugimora. Takýto stav mi plne vyhovuje.“ odpovedal som, snažiac sa nedať najavo obrovskú úľavu, ktorú som začal pociťovať.
„Výborne, pán Gerret. Už len pár odporúčaní záverom.“ vrátil sa Sugimora k svojmu tónu, pripomínajúcemu racionálneho obchodníka, riešiaceho rutinné komplikácie. „Vzhľadom na to, že vaša nočná operácia vzbudila väčšiu pozornosť, ako sme dúfali, je vo vašom záujme prijať niektoré opatrenia, ktoré by prispeli k vašej osobnej bezpečnosti.“ Asi sa mi na tvári zjavil dosť nechápavý výraz, lebo Sugimora dodal: „Asi ste si to neuvedomili, ale celý rozruch, ktorý vašu akciu sprevádzal, bol vnútornou bezpečnostnou sieťou budovy dôkladne zdokumentovaný. Navyše, váš vzhľad je dosť výrazný na to, aby ste boli ľahko identifikovateľný. A keďže ľudia, ktorý vás prenasledovali, nemajú vo zvyku vzdať sa príliš ľahko, dôrazne vám odporúčam zmenu prostredia.“ Sugimora vrhol krátky pohľad na hodinky na svojom ľavom zápästí a pokračoval. „Za pár minút bude pol ôsmej. Na jedenástu máte zarezervované miesto na orbitálnom taxíku z New Tokyo terminálu, ktorý vás vyvezie na stanicu HighlandPort. Bolo by vhodné odlet taxíku stihnúť, nakoľko na stanici budete mať len nevyhnutné minimum času na to, aby ste si vyzdvihli a zaplatili zarezervovaný palubný lístok na pravidelný linkový let na Mesiac, s odletom 15:00 miestneho času. Výška zálohy, ktorú sme vám vyplatili, bude viac než dostatočne schopná pokryť vaše cestovné náklady a zároveň zabezpečiť vám na prechodný čas pohodlný život na Mesiaci, aj keby ste nemali žiadne vlastné prostriedky. Nejaké otázky?“

Žiadne otázky som nemal. Koniec koncov, čo by som sa mohol pýtať? Ostať tu znamenalo, že mi po krku pôjde jednak Eur-Corp a aj Sugimora pôsobil dojmom, že dokáže ľuďom, ktorí odmietli jeho dobre mienené rady, znepríjemniť život. A ak som už mal odísť, tak japoncov návrh bol rovnako dobrý, ako hocijaký iný. Sieť nie je obmedzovaná fixným umiestneným v priestore, svoju prácu môžem rovnako dobre vykonávať z Mesiaca, ako z Marsu. Navyše, tromf v podobe Misukiho infiltračného programu v sebe skrýval ohromný potenciál, bolo len na mne, plne ho využiť. Preto som zavrtel hlavou.
Sugimora sa zdal byť mojím rozhodnutím spokojný. „V poriadku. Moji ľudia vás odvezú domov, aby ste sa mohli pripraviť na cestu. Ale neváhajte zbytočne. Taxík na orbit odlieta z New Tokyo terminálu presne o jedenástej. A ešte jedna rada. Váš účes je dosť charakteristický. Odporúčal by som vám, aby ste pri prvej príležitosti navštívili holiča a zamenili ho za niečo menej nápadité. A zbavte sa tých okuliarov. Tie sú tiež dostatočne výraznou črtou vášho súčasného vzhľadu.“

O pár chvíľ som už sedel v známej dodávke, vedenej známym vodičom. Mlčal som. Neprítomne som sa pohrával s okuliarmi a v hlave si prehrával udalosti tejto noci a ako mi to všetko zatriaslo dovtedy celkom pokľudným životom. Ale mal som vo vrecku kreditný čip na 50 000 nových Yenov a disk s Misukiho infiltračným programom. Nemal som veľa vecí, ku ktorým by som pociťovaľ silnú emociálnu väzbu, takže zbaliť sa za pár minút nebude problém. Tým pádom sa dostanem na novotokyjský terminál dostatočne včas na to, aby som si pred odletom vybral prachy z čipu. A čo sa týka mojích slnečných okuliarov... Pozrel som sa na ne a zrazu mi prišli úplne obyčajné, snáď dokonca až smiešne. Navyše robiť si image tým, že ich nosím skoro stále, to je tiež celkom detinské. Keď som z dodávky vystupoval pri mojom dome, nechal som ich ležať na sedadle.


---

Tu sa končí príbeh Treya Gerreta. Čo sa s ním stalo ďalej? Dostal sa na Mesiac? A ako naloží Sugimora s dátami, ktoré pre neho Trey získal? Ak by vás zaujímali odpovede na podobné otázky, alebo proste len máte náladu na ďalší príbeh z tohto prostredia, ponúka sa vám šanca niečo s tým spraviť. Stačí sa pozrieť do fóra PJ heldá hráče a tam si prejsť sub-fórko V piesku červenej planéty. Pokračovanie príbehu, tentokrát vo forme dobrodružstva, na ktorom sa môžete osobne podieľať, čaká len na okamih, keď sa nájde dostatok odhodlaných záujemcov.
Hodnocení a komentáře k článku
MaD 29.10.2006
29.10.2006

Chcel by som poďakovať ze všetky tie pozitívne rekacie, priznám sa, že ma to trošku zaskočilo. Pôvodne to totiž mal byť len taký kratší textík na propagáciu dobrodružstva. Ale potom sa mi to celé tak nejak vymklo z pod kontroly;-) Čo sa týka nejakej ďalšej poviedky, nebudem radšej nič sľubovať, ale ak ma napadne príbeh, ktorý bude stáť za to, možno sa niečoho ďalšieho dočkáte. Aj keď to teraz bude o to ťažšie, že sa budem musieť vyrovnať tomuto prvému;-)

 

Kuzlo 26.10.2006
26.10.2006

Na záver tejto trojchodovej chuťovky som si vyhradil čas, pohodlne sa usadil v kresle, zväčšil písmo a úžival si to :)
MaD, jediné čo je mi ľúto je, že už to skončilo!!! Ja viem, pokračovanie bude v jaskyni (aj nad tým uvažujem), ale tam tvoj spisovateľský talent bude rozriedený hráčskymi príspevkami. Takže prosím, napíš/uverejni ešte nejakú poviedku. Strašne sa mi páči ako do príbehu vkladáš malé mikro príbehy, ktoré nepôsobia rušivo, naopak dodávajú tú správnu chuť, tú správnu šťavu, pre jedlo, ktoré nám tu okázalo servíruješ na striebornom podnose :))))

 

Depres 24.10.2006
24.10.2006

paráda! fakt dobré, táto posledná časť ma fakt dostala ... čakal som divoké naháňačky a ešte nejaké vtipné veci, ale toto ma dostalo oveľa viac. Ďakujem aj ja :)

 

ashuas 23.10.2006
23.10.2006

poklona, toto je jeda z mala povidek z posledni doby co stala za cteni a cekani na kazdou jeji cast. Dik

 

www.ABARIN.cz Dračí Doupě online
 
© 2002 - 2019 Abarin.cz, all rights reserved.
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce či administrátor portálu www.Abarin.cz.
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR.