abarin.cz - úvodní stránka
  jméno:
On-line pomoc zkušenějších hráčů: Poradna pro nováčky. (Oblíbit)
Tak nějak se tam potkáváme všichni, jen tak si popovídat SPAM. (Oblíbit)
Našli jste některý z problému podělte se... Technická podpora (Oblíbit)
heslo:
  nová registrace  
Nejsi přihlášen, přihlaš se prosím a vstup do světa fantasy zábavy. Pokud nejsi registrován, registruj se.
:: Divoká noc na Solis Planum II. ::
Autor: MaD Kategorie: 2.10.2006
Dobrodružství připravit pro tisk
II.

Ak by niekto čakal, že cesta k miestu tejto nočnej akcie bude čo najkratšia a čo najpriamejšia, bol by sklamaný. Rovnako, ako ja. Asi z toho dôvodu nás Sugimora vyslal s takým časovým predstihom. Moje pokusy o nadviazanie rozhovoru s dvojicou vpredu skončili fiaskom a preto som to po chvíli nechal tak a viezol sa v tichosti. Keď sme nakoniec ostali stáť, zase to bolo v uličke, ktorá vyzerala ako mierne zmenená kópia tých dvoch predchádzajúcich. Možno sa u týhto chlapíkov časom vyvinula najaká mentálna fixácia na podobné miesta. Vystúpili sme z dodávky, prešli cez priechod v jednom z okolitých domov, potom cez nejaký zadný dvorček, cez ďalší priechod a nakoniec sme ostali stáť v bráne domu, sledujúc budovu na druhej strane uličky. Uličky, ktorá, ako som si už stačil zvyknúť, bola prázdna a tmavá. Pred nami sa týčilo niečo, čo bolo zjavne zadnou stenou asi šesť poschodovej budovy, žiaden nápis, ani svetelná reklama neupozorňovali na to, čo sa v nej nachádza. Okná pôsobili príliš oficálnym dojmom, aby to bol obytný dom, dokonca na prvom, alebo prvých dvoch poschodiach, laik ako ja to nemal šancu presnejšie odhadnúť, chýbali úplne. Náš vodič kontroloval hodinky na ruke, sledujúc, kedy nastane ten sľúbený výpadok v bezpečnostnom systéme.

Náhle bolo asi 01:45 presne, lebo vodič kývol rukou v jednoznačnom geste, ktorým nám kázal nasledovať ho. Stále bez jediného slova sme prebehli uličkou, mieriac k úzkym dverám, ktoré jediné narúšali inak jednoliatu spodnú časť budovy. Vodič k nim pristúpil a siahol na kľučku. Dvere sa bez problémov otvorili, aj keď som niekde v podvedomí očakával, že nastanú nejaké nepredvídané koplikácie. Dnu sme vošli v poradí vodič, ja a spolujazdec. Akonáhle sme za sebou zavreli dvere, vytiahli spod sák obaja japonci automatické pištole. Síce sa v zbraniach príliš nevyznám, ale tie ich vyzerali nebezpečne a čo bolo hlavné, obaja vyzerali, že s nimi aj vedia po správnosti zaobchádzať.

Môj pôvodný predpoklad sa potvrdil, obaja moji sprievodcovia pôsobili dojmom, že by sa v tejto budove vedeli orientovať aj poslepiačky. Zo začiatku sa zdalo, že aj vnútri sa nám podarí vyhnúť komplikáciám. Ocitli sme sa v akejsi sterilne pôsobiacej chodbe, osvetlenej namodralým svetlom sodíkových lámp. Nebolo príliš času na obdivovanie miestnej scenérie, postupovali sme bez zdržiavania hlbšie do vnútra budovy. Našli sme schodisko, ktoré som si pamätal zo Sugimorovho brífingu, vyšli sme na druhé poschodie a zamierili k niektorému z prístupových miest, odkiaľ som sa mohol napojiť na lokálnu sieť. A v tejto chvíli sa to celé zvrtlo. Celým poschodím a dovolím si tvrdiť, že aj celou budovou, sa ozvalo húkanie poplašnej sirény. Podľa strkancov do chrbta od spolujazdca a podľa toho, že vodič predomnou zrýchlil, som pochopil, že sa odomňa očakáva, aby som pridal do kroku. A potom sme narazili na prvú dvojicu strážnikov.

Mali na sebe uniformu, skladajúcu sa s bledomodrej košele a čiernych nohavíc s čiernymi topánkami. Podrobnosti som nemal čas si všímať, akurát som zazrel, že na košeliach mali zavesená vysielačky, na opasku im viseli obušky, putá a púzdra na zbrane. Na našu smolu však zbrane nemali v púzdrach, ale v rukách. A mierili na nás. Tým sa však ich zodpovedný výkon služobných povinností skončil. Vodičova zbraň štyri krát vyštekla a dvojica strážnikov sa zrútila k zemi. Predtým zrýchlené tempo chôdze sme vymenili za zrýchlený poklus. Ešte raz musel vodič zasahovať, aby nám odstránil z cesty prekážku v podobe skupinky strážnikov, tentokrát troch a nenudil sa zrejem ani spolujazdec, pretože aj jeho zbraň som počul päť krát vystreliť. V jednom okamihu som skoro stratil rovnováhu, keď som šlapol na prázdny zásobník, ktorý odhodil vodič a pošmykol som sa. Naštastie ma za bundu schmatla silná ruka spolujazdca a opäť ma postavila na nohy.

V mojom minulom živote som považoval smrť za niečo mimoriadne. Áno, stačila chvíľa a začal som deliť svoj život na ten, čo bol pred touto nocou a ten, ktorý je teraz. A úprimne, nemal som ani najmenšiu predstavu o tom, ako dlho bude ten život teraz trvať. No, ale ako som spomenul, v tom živote predtým som považoval smrť za niečo mimoriadne, zahalené ístým závojom mýtov. Za posledných pár minút som prebehol okolo väčšieho počtu mŕtvych ľudí, ako som videl za celý svoj život predtým. A hádajte čo? Bolo mi to v tom okamihu absolútne jedno. Prebiehal som okolo bezvládnych zakrvavených tiel ľudí, ľudí, ktorí ešte pár okamihov predtým žili a dýchali a jediné, na čo som bol schopný myslieť bolo, že je super, že sú to oni a nie ja. Takže môj opravený svetonázor znie, na smrti nie je nič mimoriadne, teda pokiaľ to nie je moja smrť.

Náhle vodič zmenil prudko smer a otvoril dvere do nejakej miestnosti na chodbe. Kým som stihol zareagovať a vbehnúť za ním, už ma spolujazdec znova schmatol za bundu a šmaril ma za vodičom. Tentokrát mi teda jeho zásah ostať stáť príliš nepomohol. Na zemi som sa neocitol len vďaka stolu, na ktorý som narazil a s takmer vyrazeným dychom sa natiahol na jeho dosku. Miestnosť, ked som sa tak náhle ocitol, bola asi nejakou malou kanceláriou. Okrem stolu, na ktorom sa pôvodne nachádzala malá vázička s vodou a dákym kvetom a ktorá po mojom tvrdom pristátí spadla na zem, kde sa s rachotom rozbila, zanechávajúc po sebe pamätník v podobe črepín, kaluže vody a smutne pôsobiacej kvetiny uprostred toho všetkého, stála pri stene nejaká skrinka s niekoľkými zásuvkami a druhý stôl, trochu väčší, pri stene oproti dverám. Na tomto stole bol stojan na perá, dôsledne upravená kôpka spisov a, čo bolo najdôležitejšie, bol tam aj počítač a niekoľko zásuviek na pripojenie k miestnej sieti.

Podľa vodičovho autoritatívneho gesta, ktorým na ten stôl ukázal a ktoré doplnil strohým príkazom, ktorému som, samozrejme, nerozumel, som sa dovtípil, že sa tam mám pripojiť do siete. Netušil som, či toto bola jedno z miest, o ktorom Sugimora hovoril, ale aj keď nie, pre mňa sa tým nič nemenilo. Sadol som si na stoličku, ktorá pri stole stála, z batohu vytiahol konzolu a zapol ju. Podľa zásuviek som zistil, že do siete sa tu pripájalo cez káble, žiadne wireless riešenia nemali. Pochyboval som, že by to bolo z dôvodu používania staršej techniky, skôr to bola bezpečnostná poistka. Káblove pripojenie znamená, že niekto musí prísť priamo k zásuvke a svoj comp týmto káblom pripojiť. Zamýšľal som použit kábel, ktorým bol pripojený počítač na stole, ale zistil som, že Misuki myslel na všetko a v batohu bol príslušný kábel pribalený.

Pripojil som konzolu k miestnej sieti a spustil infiltračný program. Bolo to úžasné, pozorovať Misukiho dielo pri práci. Prerezával sa cez jednotlivé úrovne zabezpečenia ako horúci nôž cez hrudku masla. Netrvalo to ani päť minút a mal som pred sebou základnú štruktúru systému, ktorý sa ešte pred chvíľou tváril ako jeden z nalepšie zaistených, s akým som sa kedy stretol. Vôbec ma už neprekvapilo, keď som na vrchu celej štruktúry zbadal logo Eur-Corpu. Do tej chvíle sa jednalo iba o hrubú prácu, to, čo prišlo na radu hneď potom, ja osobne považujem za umenie. Prešiel som si zoznam Sugimorových kľúčových slov a pustil sa do hľadania. Väčšina tých slov sa točila okolo "výzkumnej stanice" a mne nič nehovoriaceho výrazu "Ortus", v najrôznejších obmenách a kombináciách. Okrem toho tam boli aj veci, ktoré mi boli jasnejšie, ako "prístupové kódy", "úroveň vnútorného zabezpečenia" a podobne.

Pokiaľ som sa ja hrabal v sieti Eur-Corpu, dvojica mojich japonských sprievodcov mala tiež napilno. Podľa zvukov, ktoré sa ku mne niesli spoza môjho chrbta, presunuli ten druhý stôl a asi aj skrinku von, pravdepodobne ako provizórne úkryty, pretože z chodby potom nasledovali sporadické zvuky streľby. Vodič, ktorý sa ukázal ako ten komunikatívnejší z dvojice, sem tam pustil do priestoru nejaký výkrik, slovám som síce nerozumel, ale podľa naliehavého tónu som asi nebol ďaleko od pravdy, keď som predpokladal, že sa mi snažil naznačiť, že by som si mal pohnúť.

Neboli to ideálne pracovné podmienky, ale som profesionál, tak som sa snažil odviesť stoprecentnú prácu, ako ostatne vždy. Po prvej hrubej prehliedke som si vyčlenil niekoľko oblastí, ktoré vykazovali výraznejšiu mieru zhody s kľúčovými výrazmi. V druhom kole som sa začal podrobnejšie zapodievať práve týmito oblasťami. Z dôvodu časového stresu som sa nesnažil separovať cieľové dáta s chirurgickou presnosťou, proste som bral celé bloky informácií, ktoré dostatočne spĺňali kritériá zhody s klúčovými slovami. Nech si to Sugimora preberie v kľude potom. Aj keď, táto práca pripadne skôr Misukimu, dovolil som si typnúť.

Keď som mal skopírované vybrané dáta, prešiel som si ešte raz vytipované oblasti, tentokrát som si určil kritériá menej prísne a k tým, čo som už mal, som pridal ešte nejaké, viac menej len pre istotu, asi nebude druhá šanca vrátiť sa sem, ak by som niečo prehliadol. Na záver som ešte raz prešiel celý systém, vybral zopár omrviniek, ktoré sa na druhý pohľad javili, že by predsa len mohli mať súvis s tým, po čom Sugimora išiel, nech to bolo čokoľvek. Posledným krokom bolo zvyčajne pozametanie za sebou. Väčšinou som to dokázal spraviť tak, že nikto nedokázal povedať, či nejaký prienik do systému vôbec nastal. V horšom prípade síce mohli potvrdiť prienik, ale nemali ani tušenie, čo bolo mojím cieľom. Tentokrát som musel túto záverečnú fázu dosť odfláknuť. Ja viem, že to nie je profesionálny prístup, ale na moju obhajobu, nie som zvyknutý na to, že sa počas práce okolo mňa strieľa. Keď som vypol konzolu a zbalil ju spolu s káblom do batohu, vodičove výkriky od dverí už začali naberať na naliehavosti.

Nebudem si nič nahovárať, ale keď som sa ukázal vo dverách a všemožne naznačoval, že som skončil, tak sa mi zazdalo, že sa im na tvárach objavil náznak úľavy, v prípade spolujazdca snáď až radosti. Na chdobe bol v tom okamihu chvíľkový kľud a tak sa obaja zahĺbili do krátkej porady. Tá spočívala v tom, že vodič niečo rýchlo mlel a spolujazdec prikyvoval. Keď tento monológ skončil, rozbehol sa spolujazdec smerom, odkiaľ sme prišli. Chystal som sa vyraziť za ním, ale vodič ma zastavil a ukázal mi rukou na opačnú stranu chodby. To bolo viac, ako jasné, my sme sa chystali zdrhúť inakadiaľ.

Evidentne viedla z budovy aj iná úniková cesta a evidentne o nej vodič vedel. Cesta von sa podobala ceste dnu, akurát že to bolo celé v behu, inou cestou a namiesto občasného stretnutia so strážnikmi v modro-čiernych uniformách, sme dva krát narazili na skupinku nebezpečne vyzerajúcich chlapíkov v čiernych oblekoch. Zvyšok scenára sa nezmenil, kým stihli spôsobiť nejaké problémy, vyštekla vodičova zbraň a chlapíci ležali na zemi. Zbehli sme po schodoch späť na prízemie, keď sa zrazu vodič zastavil, obrátil sa ku mne a začal mi niečo rýchlo vysvetlovať. Pokrčil som ramenami a povedal, že mu nerozumiem. Niečo si podráždene a sklamane zamrmlal a potom to skúsil znova, tentokrát obohatené o gestikuláciu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani priemerný mím. Zvuky krokov, ktoré sa blížili zhora aj z diaľky chodby, v ktorej sme stáli, svedčili o tom, že naši prenasledovatelia sú už neďaleko. Keď vodič videl, že proste nedokážem pochodpiť, čo odomňa chce, tak ma proste postrčil ďalej chodbou, a začal rukou intenzívne mávať smerom, ktorým sme pôvodne išli, až pokiaľ som sa nejako intuitívne nedovtípil, že mám pokračovať a nerozbehol sa. Ako som sa tak vzďaľoval, vrhol som jeden pohľad späť a uvidel, ako sa vodič otočil a proste ostal čakať v chodbe na tých, ktorí išli po nás.

Chodba sa dva krát skrútila o deväťdesiat stupňov a náhle bola ukončená dverami, podobnými tým, ktorými sme sem vošli. Táto noc sa zdala byť jedným obrovským déja-vu, stále tie isté uličky a chodby a úzke dvere... Nemal som však čas príliš sa zaoberať takýmito myšlienkami, proste som schmatol kľučku, zaťal zuby a dúfal, že bude otvorené. Bolo. Ocitol som sa vonku, na úplne inej strane, než sme vošli. Netušil som, ktorým smerom sa vydať, aby som našiel priechod, vedúci k dodávke, navyše som si ani nebol istý, či by som ju zvládol otvoriť a naštartovať, keďže štartovaciu kartu mal u seba vodič. Preto som poslúchol pud sebazáchovy a zamieril smerom, kde sa zdalo, že sa nachádza nejaká živšia ulica, na ktorej by som snáď mohol strenúť niekoho, kto by mi pomohol. Nerobil som si ilúzie, bolo mi jasné, že nech by už moji dvaja japonskí spoločníci boli sebelepší zabijaci, nemôžu zlikvidovať všetkých, koho na nich Eur-Corp pošle a preto bolo zrejmé, že ani ja ešte nie som zo všetkého vonku. Obzvlášť ja, kedže som mal niečo, čo partilo Eur-Corpu.

Ulica, na ktorú som vybehol, bola síce osvetlená lepšie, ale tým to končilo. Okná bytov v domoch boli väčšinou tmavé, na uliciach pár odparkovaných vozov, v dohľade nikto, od koho by som mohol získať pomoc. Presnejšie, nikde v dohľade nikto. Vtedy som to zbadal. Medzi dvoma autami bola odparkovaná motorka. Vyzerala dravo, agresívne, nebezpečne, športovo, proste synonymum rýchlosti. Bez zaváhania som sa k nej rozbehol, v duchu prosiac každého, kto bol ochotný tieto moje prosby počúvať, aby sa mi ju opdarilo naštartovať. Ak by som mal svoje náradíčko, dokázal by som odstaviť akékoľvek mysliteľné zabezpečenie a naštartovať v priebehu pár sekúnd. Ale moje náradíčko odpočívalo v tom okamihu v mojom byte, niekde úplne inde. Ak by som sa pokúsil urobiť to pomocou mašinky, čo som dostal od Misukiho, trúfal by som si to zvládnuť za pár minút. Za pár minút, ktoré, ako som sa obával, asi k dispozícii mať nebudem.

Pristúpil som k motorke a nič sa nestalo. Žiaden alarm sa nespustil, ani nič podobné. Nasadol som a ako prejav absolútneho zúfalstva som sa pokúsil stlačiť štartér. Vodíkový motor s tichým pradením naskočil. Nevedel som, komu za tento zázrak poďakovať, tak som poďakoval majiteľovi, ktorý sa ukázal natoľko bezstarostný, že nechal svoj stroj v noci na ulici odblokovaný. Skopol som stojan a zamieril dolu ulicou, prudko akcelerujúc. Všimol som si, že z budovy, odkiaľ som tak zúfalo zdrhal, vybehla skupinka mužov v čiernych oblekoch. Nebolo možné si ich nevšimnúť, nakoľko mi okolo hlavy zasvišťali projektily, vystrelené z ich zbraní. Už tretí krát sa na mňa v priebehu pár minút usmialo šťastie, netrafili ma. To, že sa z toho tak ľahko nedostanem som si uvedomil v momente, keď sa na mňa za malú chvíľu nalepila čierna limuzína.

Takmer ležiac na nádrži motorky som sa rútil nočným mestom, držiac sa hlavných ciest, postupne sa dostávajúc do frekventovanejších častí mesta, limuzínu stále za chrbtom. Keď som sa konečne dokázal zorientovať, zmenil sa môj zúfalý bezhlavý útek na útek cieľavedomý. Vedel som, kde sa ich snáď dokážem striasť a tak som zamieril smerom do slumov. Rútiac sa mestom, porušil som snáď všetky predpisy cestnej premávky, ktoré kedy kto vymyslel a v záujme neznámeho dobrodinca, ktorý mi dal ten skvelý stroj k dispozícii som dúfal, že krádež motorky nahlási skôr, ako mu príde srdečný pozdrav od dopravného inšpektorátu, pretože moja bezstarostná jazda bola zaznamenaná ich kontrolnými kamerami minimálne na tucte križovatiek. A ťahať sa za prsty s dopravným inšpektorátom, to bolo vždy o hubu, aj keď v tom bol človek nevinne.

Keď som nechal motorku ležať na ulici slumov, pocítil som osteň ľútosti. Bol to však len okamih, taký luxus som si v tom momente nemohol dovoliť. Ďalšia moja cesta viedla cez niekoľko odpadkami zahádzaných priechodov, bočných uličiek a dokonca aj cez niekoľko chatrných chatrčí a domčekov, ktoré tu stáli. Ak sa aj môj postup zdal niekomu z miestnych podivný, za predpokladu, že by si dal tú námahu a vstal, aby si ma všimol, nedal na sebe nič znať. V slumoch platí jedno pravidlo, ktoré mi v tej chvíli prišlo nanajvýš vhod - každý sa stará o seba. Aj keď to mohlo vyzerať opačne, môj postup bol uvážený a vopred naplánovaný. Bolo niekoľko miest, kde sa dalo polooficiálne prejsť zo slumov do Nového Tokya a ešte o niečo viac, kde sa dalo prejsť neoficiálne. Aj keby moji prenasledovatelia o týchto miestach vedeli a niečo mi hovorilo, že tomu tak bude, stále existovalo niekoľko ďaľších, cez ktoré sa dalo prejsť celkom nepozorovane, keď človek vedel, ako na to.

Táto cesta bola zhodou okolností súčasťou únikovej trasy, vedúcej do štvrte, kde mal svoj byt a hlavne svoju dielňu Tom Lockley, skôr známejší ako Jednonohý Tommy. Bol to ten najúžasnejší človek, ak išlo o techniku, elektroniku, odkódovavanie konzol, mobilov, kreditných čipov, dalo sa na neho spoľahnúť, ak chcel človek predať nejakú príliš horúcu elektronickú hračičku, ak si niekto potreboval zavolať bez toho, aby ho mohli vystopovať, alebo ak ste sa potrebovali na pár chvíľ skryť pred rozruchom vonku, prípadne si iba pokecať a posedieť pri káve, alebo pive. Proste poklad, človek, ktorý zachránil neraz krk mne a aj mnohým iným mladým sieťovým cowboyom, keď sa v začiatku svojej kariéry zaplietli do niečoho, čo bolo nad ich sily.

Ale ak chcel človek prísť za Tommym, musel dodržiavať pár pravidiel. To najdôležitejšie bolo, že nikto neprišiel za Tommym, ak ho Tommy aspoň raz sám nepozval. Teda, prísť mohol, ale v lepšom prípade mal do činenia len so zavretými dverami. V horšom prípade... No, Tommy mal vždy pár prekvapení v zálohe, aby sa vysporiadal s nežiadúcimi návštevníkmi.

Každopádne, akonáhle vás raz pustil k sebe, stačio sa správať aspoň približne v rámci slušnosti, nebyť príliš zlý na jeho psa a nemali ste problém s ním vychádzať. Aspoň ja som ho nikdy nemal. Dokonca som celkom v pohode vychádzal aj s tým jeho psiskom. Bol to dosť vychytralý čokel, Welshký Corgi, ako Tommy nezabudol zdôrazniť zakaždým, keď mal pocit, že niekto prejavil o to zviera záujem. Pembrokský Welshký Corgi, ako sa okamžite dozvedel každý, kto nedopatrením ten záujem skutočne prejavil. Tommy dokázal o svojom psovi hovoriť celé hodiny. Občas som mal pocit, že o ňom dokázal hovoriť dlhšie a radšej, než o svojej práci. Dokonca o ňom častokrát hovoril aj počas svojej práce, naštastie to nikdy nebolo na úkor toho, čo robil. Skrátka a proste, Tommy bol na toho čokla fixovaný. Ale, odhliadnuc od tohto drobného zlozvyku, Jednonohý Tommy bol spoľahlivý a vedel som, že ak mi niekto môže pomôcť z toho srabu, v ktorom som sa ocitol, tak to bol práve on.

Cestu k Tomovi by som snáď dokázal absolvovať aj poslepiačky, každopádne som v tejto konkrétnej chvíli nebol v situácii, aby som si mohol overovať podobné frajeriny. Hneď, ako som mal pocit, že som sa svojím prenasledovateľom dostatočne vzdialil, spomalil som a namiesto rýchlosti som sa skôr sústredil na to, aby bol môj ďalší postup pokiaľ možno nepozorovaný. Občas som sa pár minút krčil za hromadami odpadkov, občas som prikrčený prebehol cez tmavú uličku, pár stoviek metrov som prešiel dokonca pod zemou, využijúc dnes už takmer zabudnutý servisný tunel, ktorý tu ostal ešte z čias, keď bolo Nové Tokyo zakryté kupolou a v týchto miestach sa nachádzal jeden zo vzduchových uzáverov, umožňujúci mesto opustiť. Keď som sa opäť vrátil na povrch, namiesto zanedbaných slumov ma privítala zastrčená ulička Nového Tokya.

Síce som bol na periférii mesta, ale aj tak sa tu na ulici pohybovalo dosť ľudí, aby mi to umožňovalo postupovať rýchlejšie a pritom nebudiť zbytočnú pozornosť. Použijúc taktiku mojich nových japonských známych, zvolil som miernu okľuku, snažiac sa zistiť, či náhodou nemám nevyžiadanú spoločnosť. Nikoho som však nepostrehol a nakoniec, okolo pol piatej ráno, som konečne dorazil do ulice, kde býval Tommy. Brána, vedúca do jeho dielne, bola samozrejme zavretá, za zamrežovanými okienkami bola tma. Síce som tajne dúfal, že by Tom mohol byť hore a na niečom pracovať, takto mi však neostalo nič iné, ako ho zobudiť.

Tommyho byt sa nachádzal na poschodí, nad jeho dielňou. Hlavný vchod do domu bol hneď vedľa brány, vedúcej do dielne, ale poznal som miestne pomery príliš dobre na to, aby som to týmto hlavným vchodom skúšal. Namiesto toho som obišiel celý blok a pomedzi niekoľko barákov prešiel na malý dvorček za Tommyho domom. Tu bolo aj malé schodisko, vedúce rovno k zadným dverám jeho bytu. Po krátkej kontrole, či ma skutočne nikto nesleduje, som prebehol cez dvorček, vyšiel po schodoch a zabúchal na dvere, za ktorými, ako som dúfal, sa ocitnem aspoň na pár okamihov v bezpečí.
Hodnocení a komentáře k článku
Kuzlo 21.10.2006
21.10.2006

Ach jaj...to sa tak dobre číta, že ľutujem krátkosť textu :)) Teším na pokračovanie :_)

 

ashuas 9.10.2006
9.10.2006

dle predpokladu pribeh pokracuje s kvalitou s jakou zacal :-), to jest ze je ctivy, zajimavy .... Uz se tesim na pripadne dalsi pokracovani.

 

www.ABARIN.cz Dračí Doupě online
 
© 2002 - 2019 Abarin.cz, all rights reserved.
Za obsah příspěvků zodpovídá zadavatel, ne redakce či administrátor portálu www.Abarin.cz.
Dračí doupě, DrD a ALTAR jsou zapsané ochranné známky nakladatelství ALTAR.